"Zabudla som" - recenzia

Ešte pár poznámok o tom, ako Chalupkovci dokázali vytvoriť pravú divadelnú atmosféru

TAKMER NEZABUDLI NA NIČ

Nedá mi, aby som sa s čitateľmi Horehronia nepodelil o odpovede na otázky okolo premiéry hry Kataríny Mišíkovej „Zabudla som“ v nezabudnuteľnej réžii Ľuboslava Majeru a.h.. Premiéra je vždy udalosť, v piatok 11. júna 2010 bola poctená prítomnosťou primátora mesta Brezno Ing. Jaroslava Demiana a rektora Akadémie umenia v Banskej Bystrici Matúša Oľhu. Keď som z divadelného predstavenia breznianskych ochotníkov odchádzal, plný dojmov, tak som akomak potichu pre seba zameditoval : veď ja som po dlhšom čase opäť zažil divadelný sviatok ! Ja som videl divadlo s veľkým D ! A kto sa o to zaslúžil ? Text ? Réžia ? Herci ? Divák ? Na amatérskych javiskách nebýva tak často, že sa zomkne takými presvedčivými prostriedkami javisko s hľadiskom. A stále si myslím, že práve to je ten pravý zmysel tejto bohumilej a dobrovoľnej činnosti. V onen piatok som bol teda na skutočnom divadelnom predstavení. A kto ma vyprovokoval k týmto superlatívom ?! V čom tkvie úspech inscenácie ?

Pripomeňme si ale predovšetkým fakty :

Divadelný súbor Jána Chalupku mesta Brezno zaradil po čase do svojho repertoáru hru súčasného autora. Ide o debut autorky Kataríny Mišíkovej (1981) „Zabudla som“ . Tu mi prichádza na um myšlienka režiséra a divadelníka Jána Šimku, ktorý povedal, že „súčasné hry najlepšie podávajú správu o človeku a spoločnosti tu a teraz. Ak sú dobre napísané a inscenované...“ Mladá dramatička pochádza z Vidinej pri Lučenci. S divadelným umením začala v ochotníckom súbore Timrava v Lučenci. Po štúdiu divadelnej vedy a filmovej dokumentárnej tvorby na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, odcestovala na stáž do Lake George Dinner Theatre v štáte New York v USA. V roku 2007 ju prijali na miesto asistentky na Katedre dramaturgie, réžie a teatrológie na FDU AU v Banskej Bystrici. O rok sa potom stala prodekankou pre rozvoj a neskôr pre vzdelávaciu činnosť, v ktorej pôsobí dodnes. Momentálne študuje aj ako doktorantka v druhom ročníku na VŠMU v Bratislave. Text hry „Zabudla som“ je akýmsi lyrickým obrazom zo súčasnosti, realisticky vyšitím úsekom žitia obyvateľov jedného bytu, pohľadom do rodiny, takmer všednej. Neoplýva bombastickým či absurdným konfliktom, ale konfliktom celkom ľudským, blízkym, o pamäti (autorka mi prezradila, že ju inšpiroval príbeh starej mamy), preto aj príťažlivým a presvedčivým. Ozvláštňuje ju prirodzený dialóg, popretkávaný vtipnými replikami. V prvom pláne je to hra akoby konverzačná, jednotlivé výstupy však gradujú a herci môžu využiť ponúkaný text všestranne. Excelentne, až mrazivo plasticky a realisticky, sa zhostila svojej úlohy (Mária Sokolová – stará mama) Alžbeta Vagadayová. Skúsená herečka využila svoje dlhoročné empírie a vytvorila obraz ženy, ktorej zlyháva pamäť, ale je zakotvená v spomienkach a snoch. Využila na to širokú škálu hereckých jemných, no čitateľných výrazov. Miestami sa zdalo, že ide o rozpamätávanie, akoby Alzheimera len predstiera, čo bolo pre ňu pohodlnejšie. A to všetko vedel divák herečke uveriť, ale aj oceniť. Jej dcéra (Viera Bútorová) v podaní Jarmily Obernauerovej pôsobila v rámci svojho textu presvedčivo (v každej inscenácii herečka dokazuje, že patrí medzi stálice súboru), bolo jej načim hrať na dve strany : smerom k chorej matke i smerom k dcére, ktorej túžbou bolo odísť do Francúzska. Jazýčkom na váhe príbehu bola teda dcéra a vnučka (Andrea Bútorová), ktorú zahrala nováčik breznianskeho kolektívu Jana Donovalová. Na tomto rodinnom trojuholníku by sa dala aplikovať i postupnosť výkonov. Najmladšiu na javisku prijal divák ako dobrý štart; no ešte sa bude musieť popasovať nielen s hereckým pohybom, ale aj s javiskovou rečou. Ale svojím výkonom a ambíciami príjemne prekvapila ako posila tohto úspechmi ostrieľaného súboru. Na javisku zopár minút zotrvajú i Gabriel Obernauer v úlohe inštalatéra - opravára a Viera Kňažeková ako susedka Terézia Slivková. Gabo Obernauer i na malom priestore svojho textu znovu presvedčil, že nieto malých úloh (sú iba malí herci), a svojím typickým nadhľadom nad vecou, s láskavým podtextom a humorom sa stal pre tri ženy „bútľavou vŕbou“. Taktovku režiséra vzal do rúk Ľuboslav Majera a.h. Od roku 1985, odkedy spolupracuje s breznianskymi Chalupkovcami, je to už jeho piata režijná práca na Horehroní (J.G.Tajovský : Hriech – 1985, D. Kovačevič : Zberné stredisko – 1989, R. Anderson : Som Hubert – 2001 /išlo o spoločnú inscenáciu Divadla VHV v Báčskom Petrovci a DSJCH v Brezne – pozn. aut./, F. Švantner : Kňaz – 2009, K. Mišíková : Zabudla som – 2010). Pripomeňme si, že Ľuboslav Majera (1951) pochádza z Báčskeho Petrovca vo Vojvodine (Srbsko).Absolvoval odbor divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a v súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský profesor v dvoch akadémiách umení – v Novom Sade a Banskej Bystrici. Na svojom pracovnom konte má doteraz viac ako 120 divadelných réžií, vyše 100 naštudovaní rozhlasových hier a divadelní kritici ho „oznámkovali“ ako umelca, ktorý sa neustále pokúša presvedčiť divákov, že jedine dobro, krása a láska majú zmysel v ich životoch. K svojej ostatnej inscenácii na breznianskom javisku (K. Mišíková: Zabudla som), režisér Ľuboslav Majera podotkol : - Pamäť – zabúdanie. Pamätníky, ktoré na posvätných miestach zanechávame po sebe, slúžia na oddelenie živých od mŕtvych. To sú pamätníky – znaky – označenia osamelosti“. Už tradične, teda aj pod predstavenie hry „Zabudla som“, sa podpísal ako dramaturg, scénický výtvarník, hudobný spolupracovník a režisér. Z takejto syntézy umeleckých prostriedkov vybrúsil tento „divadelný mág“ výsledný javiskový tvar, prijateľný pre divákov v amfiteátri (častá Majerova forma). Vzniklo komorné zoskupenie – hľadisko na javisku – v ktorom sa adresát takmer dotýka sveta postáv. Všetko so všetkým súvisí a tak i v tejto inscenácii všetko nahráva textu, ktorý zúčastnené kvinteto posúva dopredu až po rozuzľujúcu gradáciu a oslobodzujúci záver pred potleskom. Ešte raz opakujem: v Brezne som videl divadelné predstavenie, v ktorom ochotníci nezabudli takmer na nič.

PAVOL M. KUBIŠ promovaný divadelný vedec