Napísali o "Večne živé Kocúrkovo"

Niť strieborná - divadelný víkend k 6O. narodeninám Ľ. Majeru.

 

 

 

(pebrané z www.Ústav pre kulturu Vojvodinských Slovákov)

 Našli sme si v pošte 

...z emailu od pani Zuzky Kronerovej dňa 02.06.2010 ...

Milý Lacko i všetci divadelníci !

K premiére držím tuho palce a pozdravujem osobitne všetky dámy. Tfuj, tfuj, zlomte väz!

Škoda, že nemôžem prísť, 11.6. hrám totiž v Ha-divadle v Brne.

Ešte raz všetko najlepšie k premiére, držte sa!

Bozky Zuza K

... z emailu od pani Zuzky Kronerovej dňa 28.12.2010 ...

Milý Lacko,

ďakujem za krásne želania, aj ja prajem Tebe, rodinke i Tvojej "malej" veľkej divadelnej rodine veľa inšpirácie, úspechov a najmä zdravia. Šťastný Nový divadelný rok!!!

Zuza kronerová

... z emailuod p. Vladimíra Kolara (Srbsko) dňa 02.01.2011 ...

Ahoj, ešte raz chcem zaželať priateľom z Brezna šťastlivý nový 2011 rok a nech sa aj nadalej stretávame v zdraví a šťastí.

Vlado

... z emailu pani Kataríny Mišíkovej dňa 03.01.2011 ...

Milí moji,

veľmi pekne Vám Ďakujem za vinš, dúfam, že Vám pohľadnica prišla a potešila Vás a samozrejme, že cez sviatky som písala ostošesť, takže ukončujem hru, o ktorej som vám písala, a pošlem, keď jej dopíšem koniec. Lebo taký dobrý súbor ako ste vy si zaslúži len veľmi dobrú hru.

Želám Vám, aby ste vykročili tou správnou nohou vpred a magickosť čísel nechajte v sebe zrieť.

Teším sa na najbližšie stretnutie.

Vaša

Katka Mišíková

Stručne o valnom zhromaždení DSJCH

 

 

Pár poznámok o tom, ako Chalupkovci dokázali vytvoriť pravú divadelnú atmosféru

TAKMER NEZABUDLI NA NIČ

Nedá mi, aby som sa s čitateľmi Horehronia nepodelil o odpovede na otázky okolo premiéry hry Kataríny Mišíkovej „Zabudla som“ v nezabudnuteľnej réžii Ľuboslava Majeru a.h.. Premiéra je vždy udalosť, v piatok 11. júna 2010 bola poctená prítomnosťou primátora mesta Brezno Ing. Jaroslava Demiana a rektora Akadémie umenia v Banskej Bystrici Matúša Oľhu. Keď som z divadelného predstavenia breznianskych ochotníkov odchádzal, plný dojmov, tak som akomak potichu pre seba zameditoval : veď ja som po dlhšom čase opäť zažil divadelný sviatok ! Ja som videl divadlo s veľkým D ! A kto sa o to zaslúžil ? Text ? Réžia ? Herci ? Divák ? Na amatérskych javiskách nebýva tak často, že sa zomkne takými presvedčivými prostriedkami javisko s hľadiskom. A stále si myslím, že práve to je ten pravý zmysel tejto bohumilej a dobrovoľnej činnosti. V onen piatok som bol teda na skutočnom divadelnom predstavení. A kto ma vyprovokoval k týmto superlatívom ?! V čom tkvie úspech inscenácie ?

Pripomeňme si ale predovšetkým fakty :

Divadelný súbor Jána Chalupku mesta Brezno zaradil po čase do svojho repertoáru hru súčasného autora. Ide o debut autorky Kataríny Mišíkovej (1981) „Zabudla som“ . Tu mi prichádza na um myšlienka režiséra a divadelníka Jána Šimku, ktorý povedal, že „súčasné hry najlepšie podávajú správu o človeku a spoločnosti tu a teraz. Ak sú dobre napísané a inscenované...“ Mladá dramatička pochádza z Vidinej pri Lučenci. S divadelným umením začala v ochotníckom súbore Timrava v Lučenci. Po štúdiu divadelnej vedy a filmovej dokumentárnej tvorby na Fakulte dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, odcestovala na stáž do Lake George Dinner Theatre v štáte New York v USA. V roku 2007 ju prijali na miesto asistentky na Katedre dramaturgie, réžie a teatrológie na FDU AU v Banskej Bystrici. O rok sa potom stala prodekankou pre rozvoj a neskôr pre vzdelávaciu činnosť, v ktorej pôsobí dodnes. Momentálne študuje aj ako doktorantka v druhom ročníku na VŠMU v Bratislave. Text hry „Zabudla som“ je akýmsi lyrickým obrazom zo súčasnosti, realisticky vyšitím úsekom žitia obyvateľov jedného bytu, pohľadom do rodiny, takmer všednej. Neoplýva bombastickým či absurdným konfliktom, ale konfliktom celkom ľudským, blízkym, o pamäti (autorka mi prezradila, že ju inšpiroval príbeh starej mamy), preto aj príťažlivým a presvedčivým. Ozvláštňuje ju prirodzený dialóg, popretkávaný vtipnými replikami. V prvom pláne je to hra akoby konverzačná, jednotlivé výstupy však gradujú a herci môžu využiť ponúkaný text všestranne. Excelentne, až mrazivo plasticky a realisticky, sa zhostila svojej úlohy (Mária Sokolová – stará mama) Alžbeta Vagadayová. Skúsená herečka využila svoje dlhoročné empírie a vytvorila obraz ženy, ktorej zlyháva pamäť, ale je zakotvená v spomienkach a snoch. Využila na to širokú škálu hereckých jemných, no čitateľných výrazov. Miestami sa zdalo, že ide o rozpamätávanie, akoby Alzheimera len predstiera, čo bolo pre ňu pohodlnejšie. A to všetko vedel divák herečke uveriť, ale aj oceniť. Jej dcéra (Viera Bútorová) v podaní Jarmily Obernauerovej pôsobila v rámci svojho textu presvedčivo (v každej inscenácii herečka dokazuje, že patrí medzi stálice súboru), bolo jej načim hrať na dve strany : smerom k chorej matke i smerom k dcére, ktorej túžbou bolo odísť do Francúzska. Jazýčkom na váhe príbehu bola teda dcéra a vnučka (Andrea Bútorová), ktorú zahrala nováčik breznianskeho kolektívu Jana Donovalová. Na tomto rodinnom trojuholníku by sa dala aplikovať i postupnosť výkonov. Najmladšiu na javisku prijal divák ako dobrý štart; no ešte sa bude musieť popasovať nielen s hereckým pohybom, ale aj s javiskovou rečou. Ale svojím výkonom a ambíciami príjemne prekvapila ako posila tohto úspechmi ostrieľaného súboru. Na javisku zopár minút zotrvajú i Gabriel Obernauer v úlohe inštalatéra - opravára a Viera Kňažeková ako susedka Terézia Slivková. Gabo Obernauer i na malom priestore svojho textu znovu presvedčil, že nieto malých úloh (sú iba malí herci), a svojím typickým nadhľadom nad vecou, s láskavým podtextom a humorom sa stal pre tri ženy „bútľavou vŕbou“. Taktovku režiséra vzal do rúk Ľuboslav Majera a.h. Od roku 1985, odkedy spolupracuje s breznianskymi Chalupkovcami, je to už jeho piata režijná práca na Horehroní (J.G.Tajovský : Hriech – 1985, D. Kovačevič : Zberné stredisko – 1989, R. Anderson : Som Hubert – 2001 /išlo o spoločnú inscenáciu Divadla VHV v Báčskom Petrovci a DSJCH v Brezne – pozn. aut./, F. Švantner : Kňaz – 2009, K. Mišíková : Zabudla som – 2010). Pripomeňme si, že Ľuboslav Majera (1951) pochádza z Báčskeho Petrovca vo Vojvodine (Srbsko).Absolvoval odbor divadelnej réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a v súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský profesor v dvoch akadémiách umení – v Novom Sade a Banskej Bystrici. Na svojom pracovnom konte má doteraz viac ako 120 divadelných réžií, vyše 100 naštudovaní rozhlasových hier a divadelní kritici ho „oznámkovali“ ako umelca, ktorý sa neustále pokúša presvedčiť divákov, že jedine dobro, krása a láska majú zmysel v ich životoch. K svojej ostatnej inscenácii na breznianskom javisku (K. Mišíková: Zabudla som), režisér Ľuboslav Majera podotkol : - Pamäť – zabúdanie. Pamätníky, ktoré na posvätných miestach zanechávame po sebe, slúžia na oddelenie živých od mŕtvych. To sú pamätníky – znaky – označenia osamelosti“. Už tradične, teda aj pod predstavenie hry „Zabudla som“, sa podpísal ako dramaturg, scénický výtvarník, hudobný spolupracovník a režisér. Z takejto syntézy umeleckých prostriedkov vybrúsil tento „divadelný mág“ výsledný javiskový tvar, prijateľný pre divákov v amfiteátri (častá Majerova forma). Vzniklo komorné zoskupenie – hľadisko na javisku – v ktorom sa adresát takmer dotýka sveta postáv. Všetko so všetkým súvisí a tak i v tejto inscenácii všetko nahráva textu, ktorý zúčastnené kvinteto posúva dopredu až po rozuzľujúcu gradáciu a oslobodzujúci záver pred potleskom. Ešte raz opakujem: v Brezne som videl divadelné predstavenie, v ktorom ochotníci nezabudli takmer na nič.

 

PAVOL M. KUBIŠ promovaný divadelný vedec

   

 

 

 

 

Príprava inscenácie "Kňaz"

 

 

 

 

 

 Divadelný mág Majera

 Autor dramatizácie a režisér v jednej osobe nadovšetko divadelný mág. Ľuboslav Majera pochádza z dolnozemských dlaní, z pohostinného stola Báčskeho Petrovca. Breznianski milovníci divadla ho poznajú najmä z nezabudnuteľnej inscenácie Tajovského „Hriechu“, breznianski divadelníci ho vnímajú ako svojho. Môže však človek z úrodnej roviny pochopiť neúrodné kopce a vrchy? Môže! V prípade citlivých umelcov, akým bol František Švantner a akým je Ľubo Majera, môže... Obaja hľadia hore, zhovievaví k métam, ohľaduplní k výškam.Veď tam je zázračno! A predovšetkým v umení...

Pavol M.Kubiš

 

 

 

 

 

 

Tlmačské činohranie 2009 - z Festivalového denníka č.2

  

 

S režisérom nebol dôvod polemizovať 

 

Hrubý domáci produkt

Skúste nám na úvod – aj vo vzťahu k Švantnerovmu Kňa zovi – predstaviť dramaturgický profil DS Jána Chalup­ku Mesta Brezno. 

Asi posledných tridsať rokov sa venuje súbor najmä slo venským hrám, ktoré boli málo, alebo vôbec neboli, uvádza né. Tým je náš súbor známy, aj výnimočný. V tejto sezóne sme rovnako siahli po titule, ktorý sa ešte na javiskách neocitol. Keď som sa dozvedel, že budeme študovať adaptáciu novely Františka Švantnera Kňaz. Bol som veľmi zvedavý ako to do padne, pretože lyrizovaná próza sa predsa len ťažko uvádza na javisku, aj vo filme. Ale pán režisér Majera svojou drama turgickou úpravou, myslím, zvládol svoju úlohu pomerne slušne. Napriek tým obavám sa aj ja osobne, ako herec, cítim v tomto predstavení celkom dobre a myslím, že má zároveň svoju výpovednú hodnotu nielen pre naše teritórium, pre Horehronie, pre Slovensko, ale myšlienky, ktoré zaznievajú v tejto hre majú čo povedať celému svetu.

Váš repertoár tvoria vskutku tituly slovenskej klasiky, prinášajú ju samotní režiséri, alebo je v súbore niekto, kto ťahá túto niť? 

Prvý takúto dramaturgiu priniesol Peter Scherhaufer, ktorý s nami robil dva zaujímavé cykly inscenácií: Svetová klasika po slovensky a Slovenská klasika svetovo. Nuž a po uvedení týchto dvoch cyklov si súbor uvedomil, že to bolo niečo objavné, a že asi týmto smerom by mal náš súbor ísť. Samozrejme, režiséri si hry vyberajú sami, ale je naďalej ta kou našou požiadavočkou, že by to malo byť niečo slovenské, málo hrané, možno vôbec nehrané, teda to, čo je charakteris tické pre náš súbor.

Dlhodobo spolupracujete s profesionálnymi režisérmi, vyhranenými osobnosťami, mohli by ste charakterizo vať ich zástoj vo vývoji súboru? 

Každý režisér priniesol súboru niečo nové. Ale tým prvým a naozaj prelomovým bol práve Peter Scherhaufer. Priniesol nový pohľad na slovenskú klasiku, ukázal nám, že ju možno uvádzať aj iným spôsobom, ako sme boli zvyknutí, netradične. Ale k tým osobnostiam nepatril len Peter, ale aj Roman Polák, Ľubo Majera, Janko Sládeček. Každý priniesol niečo iné, či už v zmysle idey inscenácie, ale obohatili nás aj ako hercov. Pri každom sme sa naučili niečo nové. Každý z nich súboru veľa dal. Nielen kolektívu, ale aj jednotlivcom. Nedá sa však povedať, ktorý viac a ktorý menej.

Keď pripravujete inscenáciu vychádzajúcu z prozaickej predlohy, chystá si scenár režisér sám, alebo na jeho prí­prave spolupracuje so súborom? 

Väčšinou majú koncepciu premyslenú samotní režiséri. Či Janko Sládeček, Ľubo Majera, Peťo Scherhaufer… Ale boli aj takí, ktorí dotvárali predlohu počas skúšok. Neznamená to však, že sme boli bábkami v niekoho rukách, naopak, keď niekto priniesol zaujímavý nápad, každý z týchto režisérov to prehodnotil, prípadne použil v inscenácii. Ale to gros je, samozrejme, na režisérovi, ktorý sa – kým k nám príde pra covať – dopredu pripravuje. Je to aj preto, že spolupracujeme väčšinou s profesionálmi, ktorí nemajú veľa času, preto by len ťažko mohli chcieť niečo začať hľadať a objavovať až na skúškach. Tak by sme možno skúšali 4-5 rokov, my to musíme zvládnuť za také tri mesiace, ale poctivej práce.

S akou predstavou či koncepciou prišiel pred vás tento krát režisér Ľubomír Majera? 

Spomínam si na prvú fázu – dlho sme čakali na to, čo to bude. Majera bol rozhodnutý, že bude robiť Švantnera a na takých deväťdesiatpäť percent, že práve Kňaza. Jeho samotná teoretická a dramaturgická príprava trvala asi pol roka, teda kým si všetko zvážil, premyslel. Potom nasledovali rozhovory, o tom, ako si predstavuje samotnú realizáciu. Mal to vymyslené veľmi presne, jasne a, myslím, že aj živo taschopne. Nevychádzal z nejakých fantazmagórií, hľadal aj v lyrizovanej próze to ľudské, pravdepodobné. Takže nebol dôvod srežisérom polemizovať.

Zhováral sa MiroSlaV DaCho

  

 

 

 

Viac o Tlmačskom činohraní 2009 na www.dosky.sk/prehliadky/celostatne/tlmacske-cinohranie/vysledky/212-protokol-o-udeleni-cien-tc-2009

 

 

 

 

 

 

Tlmačské činohranie 2009 - hodnotenie predstavenia

 

  

Kňaz / F. Švantner / Ľ. Majera a. h. / DS J. Chalupku / Brezno

 

Stratený v abstrakcii

Balíček opatrení

Ak sa v divadle tvorcovia rozhodnú kázať, má to vždy svoj veľmi hlboký osobný dôvod, ale aj svoju cenu. Švantnerov Kňaz za svoje presvedčenie, za svoju tvrdo hlavosť, a svoj omyl zaplatí životom, inscenácia Ľuboslava Majeru Kňaz platí za to divadelnosťou a komunikatívnosťou a sugesciou. Predstavenie Divadelného súboru Jána Chalup­ku Mesta Brezno stavia na vnútornom konflikte, ale postráda akékoľvek napätie.

Režisér sa rozhodol, že cez Švantnerovu predlohu vy tvorí humanistický traktát o vojne, o nemohúcnosti malého človeka vo virvare veľkých dejín, o vykoľajenosti sveta, keď sa stráca zmysel každodenného života, keď každodený rytmus nahrádza nevypočítateľnosť. Pre Majeru je posolstvo natoľko dôležité a myšlienkový náboj Švantnerovho textu natoľko uc tievaný, že obíde pri adaptácii aj to málo dramatické, čo je v poviedke (ktorá sa vôbec nenúka na inscenovanie) a namiesto vytvorenia charakterov, skutočného konfliktu, namiesto arti kulovania ozajstných problémov, zaoberá sa zabstraktnením priestoru, snahou o jednostrunný herecký prejav. Človek v in­scenácii je nositeľom názoru, ale Kňaz nie je filozof, nehovorí provokatívne a originálne myšlienky, jeho epické texty ako priama reč pôsobia otrepane, prázdne a pateticky. Tézy sa rozplynú bez presvedčivej sily konkrétneho ľudského osudu. Kňazove monológy prázdno dunia, ak ich nehovorí zraniteľ ný, tápajúci človek. Bez ticha nevzniknú pravé otázky aod povede. Ak sa sebaspytovanie, ak sa vnútorné muky dejú pri neustávajúcej, indiferentnej, fádnej, bezemočnej, pokojnej, ezoterickej hudbe, tak sa opäť zoslabí sila výpovede. Všeobec nosť unudene achladne zožerie bolesť abezmocnosť. Problé my sa stanú muzeálnou exkurziou. Súkromné poznanie hrôzy sa premení na súkromný rituál, bez potreby niekoho osloviť. Morálnu silu samu osebe nenahradí prílišná pietnosť, hoci hymnickosť urobí z témy a formy niečo nedotknuteľné, akoby na piedestále, no za vitrínami je všetko mŕtve – interakcia sa nekoná. Dedinčania sa premenia na bezvýrazný chór. Na baladu pôsobia málo tragicky, na oratórium nevýrazne, na dokument neautenticky. Priestor je symbolom. Ale zdvojenie zna kov (majetok naraz symbolizujú aj biele steny, aj šikmé plochy, občas ilustratívna a občas práve naopak ťažko identifikovateľná manipulácia s nimi) naruší aj kon ceptuálnosť predstavenia, keď priamočiarosť gesta je narušená nešikovnosťou. Akustická zložka nefunguje ako samostatná rovi na, je obalená do upokojujúcich tónov hudby, ktorá stráca ostrosť, krutosť, desivosť, hrôzo strašnosť. Výstrely sú len vzdialeným podmazom. Tým, že sa v kľúčovej situácii náhodnej vraždy nemeckého dôstojníka používa v podstate ten istý zvuk, stane sa rozhodujúci mo ment nečitateľným, nepresným a mätúcim. Smrť dôstojníka je ilustratívna a smrť kňaza je zase vyabstrahovaným sta tickým obrazom, s náhle poetizujúcim záverom padajúceho peria holubíc. Kostra posolstva je umiestnená do hymnických výšin. Čistota je rozmazaná, viera je súkromná, text je epický, herectvo je jednoliate, gesto je poučné. Túžba po esenciál nosti zatieni človeka, ale aj problém.

 

42. Palárikova Raková

 

  

V dňoch 21. až 26. apríla 2009 sa konal v Rakovej a Čadci 42. ročník Palárikovej Rakovej – národnej súťažnej prehliadky ochotníckych divadelných súborov s incenáciami pôvodnej slovenskej dramatickej tvorby usporiadaná s podporou Ministerstva kultúry SR, ktorej garantami a hlavnými organizátormi sú Kysucké kultúrne stredisko v Čadci, Žilinský samopsrávny kraj, obec Raková, mesto Čadca, KIC-Dom kultúry Čadca a Organizácia pre kultúru a verejné služby Raková.

 

 

 

 

Programová komisia Palárikovej Rakovej vybrala zo 17 prihlásených do súťaže päť kolektívov a jedno predstavenie v kategórii Divadlo jedného herca. Odbornej porote prehliadky predsedal tento rok Oleg Dlouhý, teatrológ z Divadelného ústavu v Bratislave. Členmi boli herečka Slovenského komorného divadla v Martine Ľubomíra Krkošková-Hlaváčová, dramaturg Róbert Mankovecký z Martina a dlhoročný divadelník Peter Kozák z Čadce.

 

 

Náš súbor je najúspešnejším súborom v histórii Palárikovej Rakovej – naposledy bol ocenený na jubilejnom 40. ročníku, čo bolo už trinásty raz.

 

 

Odborná porota 42. ročníka rozhodla, že 1. miesto a zlatú medailu J.Palárika si odvezieme domov, do Brezna aj po štrnásty krát. Jdno z individuálnych ocenení na prehliadke patrilo Lackovi Vagadayovi za stvárnenie postavy Kňaza.

 

 

 

 

 

 

 

 

Hodnotenie nášho predstavenia na 42. Palárikovej

Rakovej

 

 

 

 

 

Neviem, či by sme breznianskemu súboru nemali zakázať fungovať v ochotníckom prostredí, pretože vlastnou uvzatosťou sa posúvajú k hodnotám, na ktoré mnohé profesionálne divadlá na Slovensku rezignujú. To je neoddiskutovateľný fakt a vidieť to na mnohých predstaveniach, ktoré v poslednom čase odviedli. Pod posledným časom mám na mysli svoj aktívny divadelný život, teda od začiatku 7O. Rokov. Neprekvapuje ma preto, že aj v dramaturgii sú natoľko odvážni, že prekračujú hranice konvenčnej dramatiky, teda klasickej dramatickej literatúry, a hľadajú inšpirácie aj v slovenskej próze. Odvaha siahnuť po Františkovi Švantnerovi je mimoriadna, zaslúži si mimoriadnu pozornosť a pre mňa osobne sa radí k takým zjavom, ako bola celá minuloročná divadelná sezóna v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, ktorá niesla podtitul rodinné striebro. Švantnerov text im poslúžil na veľmi zaujímavý divadelný tvar, ktorý som si ja pre seba pomenoval divadelná esej. Nie je to klasická dráma so zrážkami významových kontextov, je to filozofické pojednanie, filozofická dišputa o večných humanistických hodnotách nášho sveta, ktoré sú permanentne pokúšané nejakou hrubou silou. Obraz, v ktorom nositeľom humanistických myšlienok je kňaz, a nositeľom toho rabiátskeho, necitlivého, každodenného, aj dnes poznaného tlaku ponižujúceho človeka a univerzalizujúceho celý svet, je dôstojník. Obidvaja herci – aj pán Vagaday, aj pán Obernauer – sa toho zmocnili absolútne sugestívne, nesmierne silným spôsobom. Ale dôležité je, že v každom okamihu sa mohli oprieť o celý kolektív. Predstavenie je nesmierne koncízne, sugestívne, má svoje atmosféry, má svoje nálady, má svoje presahy, a to, že všetci v hľadisku sme nedýchali, je najväčším dokladom kultivovanosti a pravdivosti predstavenia. Opäť sa ra ukázalo, že aj ochotnícke divadlo môže prekročiť hranice ochotníctva a ovplyvňovať celé slovenské divadlo.